Homilie otce arcibiskupa Jána Babjaka
Přinášíme homilii emeritního prešovského archieparchy Mons. Jána Babjaka, kterou pronesl při ročnici za zesnulého otce biskupa Ladislava. Uvažoval v ní o tématu smrti jako cesty do Boží náruče, o příkladu života svatých a zasvěcených osob, o hrozbě jménem eutanázie, o nebezpečí ztráty víry, o způsobech, jak živou víru pěstovat a o naději, kterou nám přináší Kristovo zmrtvýchvstání.
Ročnica za o. biskupa Ladislava Hučka
Praha 14. 1. 2026
Drahí spolubratia v biskupskej službe Václav a Antonín, Mons. Jozef, generál a veľmajster Rádu krížovníkov s červenou hviezdou, drahý otec Mons. Vasil Slivocký, administrátor Apoštolského Pražského exarchátu, Mons. Milan Hanuš, drahí spolubratia v kňazskej službe, milí príbuzní a veriaci osirelého exarchátu.
Práve dnes uplynul rok od nečakanej smrti Vášho milovaného otca biskupa Ladislava Hučka a tak sa tu stretáme pri slávení ročnej zádušnej sv. liturgie, za spásu jeho nesmrteľnej duše.
Osobne som presvedčený, že otec biskup Ladislav je už v Dome Otcovom, a Pán Boh vie, ako a komu má privlastniť ovocie tejto sv. Božskej liturgie.
Pri tejto spomienke nad odchodom Vášho otca biskupa Ladislava je dobre, keď si trochu spolu pouvažujeme nad smrťou, ktorá ho pred rokom vytrhla spomedzi nás, a oná raz zaklope aj na naše srdce a zastaví ho.
Dnešný človek nechce počúvať slová o smrti. Boji sa ich, nechce na smrť myslieť, hoci na svete niet nič istejšieho, než je smrť – moja, tvoja, nás všetkých. Na smrť treba myslieť, lebo je začiatkom druhej kapitoly nášho života – večného života, ktorý začína na druhom brehu života práve po smrti.
Svätí, často mysleli na smrť, lebo tieto myšlienky im pomáhali dobre žiť, chrániť sa hriechu a konať dobro. Povedzte, akí to boli múdri ľudia, hoci mnohí z nich nemali žiadnu školu. Mali však múdrosť života, konali dobro a využívali dobre čas, ktorý im bol darovaný na tejto zemi.
Aj nám bol darovaný čas nášho pozemského života. Nevieme, ako dlho budeme žiť, to budú presne vedieť až naši pozostalí, keď sa budú s nami lúčiť na našom pohrebe. Múdrosť života spočíva v naplňovaní času nášho života, konaním dobrých skutkov a službou Bohu i blížnym. Myslím si, že nik nemôže krajšie prežiť a naplniť svoj život, než Bohu zasvätený človek, laik, biskup, rehoľník či kňaz. Takýto hlboko veriaci ľudia zamerali všetko na získanie neba a sú pre nás príkladom i motiváciou. Myslieť na smrť to nie je pesimizmus, ale optimizmus, lebo nám pripomína večný život v Bohu, na ktorý sa máme všetci opravdivo tešiť. Smútok z myšlienky na smrť majú neveriaci ľudia, alebo aj veriaci, ktorí páchajú hriechy.
Drahí bratia a sestry, priznám sa vám, že ja s radostným pohnutím pochovávam kňazov, rehoľné sestry a praktických kresťanov, lebo oni svojou vierou, službou Bohu i ľuďom a plnením si svojich každodenných úloh, kráčali cestami pozemského života priamočiaro k večnému cieľu, k Nebeskému Otcovi. A preto smrť im otvára cestu k Nekonečnému Božiemu milosrdenstvu, otvára im Otcovo náručie a Večný život v Bohu.
Áno, smrť čaká na každého z nás. Je to najistejšia realita nášho života, s ktorou musí každý človek vážne počítať, lebo zomrie boháč i chudobný, zomrie kráľ i bezdomovec, zomrie pápež, biskup, kňaz, veriaci, aj neveriaci človek, skrátka všetci zomrieme. Dôležitý je však život, naše skutky, lebo oni určujú nielen našu smrť, náš odchod z tohto sveta, ale naše skutky rozhodujú o našej večnosti.
Pekne to vyjadril aj prezident Tomáš Garik Masaryk, ktorý napísal túto veľkú pravdu o ľuďoch: "Život meriame príliš jednostranne, podľa jeho dĺžky a nie podľa jeho veľkosti. Myslíme viac na to, ako život predlžiť, než na to, ako ho skutočne naplniť. Mnoho ľudí sa boji smrti, ale nerobia si nič z toho, že sami a mnoho iných ľudí, žije iba polo-životom, bez obsahu, bez lásky, bez radosti."
Veru nie dĺžka života, je jeho veľkosťou, ale jeho naplnenie dobrom, láskou a milosťou. Snažme sa napĺňať svoj život pravou veľkosťou.
Nebohý otec biskup Ladislav Hučko nám môže byť veľkým vzorom, príkladom. Hoci bol intelektuál, získal viaceré akademické tituly, zostal skromným človekom, priateľským, ochotným každému pomáhať. Skrátka bol požehnaním pre Váš Apoštolský Exarchát. Viedol ho od svojej biskupskej vysviacky, ktorú prijal tu v Prahe v susednom chráme sv. Salvatora z rúk vladyku Ďuru Džudžara 31. mája 2003, až do svojej smrti, do 14. januára 2025. Otec biskup Ladislav pochádzal z kňazskej rodiny z Východného Slovenska, kde dostal dobru výchovu a najmä rodičia mu vštepili živú vieru v Boha.
Za jeho pôsobenia vyšiel český preklad liturgie sv. Jána Zlatoústeho, zriadila sa exarchátna charita, zreorganizoval sa cirkevný život. Nedeľné sv. Božské Liturgie v exarcháte slávil po česky, slovensky, ukrajinsky, cirkevnoslovansky a občasne i bielorusky. Slúžil veriacim tak, ako bolo potrebné.
Všimnime si druhý paradox dnešných čias. Ľudia chcú vyťažiť zo života čo najviac, ale potom, keď príde nevyliečiteľná choroba, nejaký ťažký úraz, či ochrnutie, keď zaľahnú, človek hneď rezignuje a dokonca chce dobrovoľne odísť zo života – eutanáziou. Ale to je zbabelosť, lebo život sme si sami nedali, ani si ho sami nemôžeme brať, nemáme na to právo. Ale v dnešnej dobe eutanázia sa stáva akousi módou, či lepšie povedané útekom pred utrpením, pred krížom. Ale koľkým ľuďom práve kríž v ich živote pomohol správne sa zorientovať, hoc i na smrteľnej posteli, aby zomreli zmierení s Bohom.
Podčiarknime že, veriaci ľudia vedia, že smrť je prechod z časnosti do večnosti, k Bohu. Neveriaci vidia v smrti iba definitívny koniec života, jeho zánik, lebooni s Bohom nepočítajú.
Hoci je smrť najistejšia realita nášho života, žiaľ mnohí žijú tak, ako by sa ich smrť nemala nikdy dotknúť. Veľmi pravdivo to vyjadril jeden podnikateľ na stretnutí našom stretnutí podnikateľov v Ľutine. Keď jednotliví podnikatelia prezentovali svoju prácu, svoju firmu, výrobky, on skromne povedal: "Moja firma nie je veľmi atraktívna, pre nikoho z Vás, ale moje služby nakoniec bude potrebovať každý človek. Ja totiž vyrábam truhly, rakvy." Povedzte, či nemal pravdu?
Áno, my kresťania, musíme dovidieť ďalej, až za hrob, až do večnosti, až k Pôvodcovi nášho života, k Bohu.
V Evanjeliu nám dnes Ježiš hovorí: "Nedivte sa, že príde hodina, keď všetci v hroboch počujú jeho hlas a vyjdú: tí, čo robili dobre, budú vzkriesení pre život a tí, čo páchali zlo, budú vzkriesení na odsúdenie." /Jn 5,24-30/
Ježiš hovorí o vzkriesení z mŕtvych, ktoré príde v deň posledného súdu, hovorí o každom z nás. Hovorí tieto slová s veľkou istotou, lebo On, hoci zomrel, na tretí deň vstal z mŕtvych. Hovorí o tom, s čím má skúsenosť, o čom vie, že je to pravda. Pán Ježiš, Boží Syn prišiel na túto zem, aby nás vykúpil a otvoril nám dvere do Otcovho domu, do Otcovho náručia. Áno, všetci sme boli vykúpení Ježišovou smrťou na kríži a jeho zmŕtvychvstaním. Máme sa usilovať, aby sme všetci, boli spasení a dosiahli večný cieľ, večnosť s Bohom.
Všetci vieme, že Boh nás miluje, že sme boli vykúpení, že všetci máme otvorenú cestu k Nebeskému Otcovi.
Každý chce žiť a túžime žiť čím dlhšie. Preto v tomto pozemskom živote robíme všetko preto, aby sme žili čím dlhšie a podľa možnosti bez chorôb a trápení. Dbáme o každodenný pokrm a nápoj a keď sme chorí prijímame lieky, aby sme čím skôr vyzdraveli.
Veriaci sa však starajú nielen o telo, ale aj o svoju dušu, aby s istotou kráčali po ceste k svojmu večnému cieľu, k svojej spáse. Preto majú záujem nielen o telesný pokrm, ale majú záujem aj o duchovný pokrm – o chlieb života, čiže Najsvätejšiu Eucharistiu.
Ježiš, každému človekovi vložil do srdca túto túžbu po živote, po večnom živote a pomáha nám ju aj napĺňať a to spolu so svojou Matkou Máriou.
Veď Bohorodička je našou Nebeskou Matkou, ktorej záleží na večnom živote každého z nás. Napomína nás svoje detí, vyzýva k pokániu a najmä k modlitbe sv. ruženca, aby sme sa nedali oklamať diablovi. Jej mnohé zjavenia po celom svete svedčia o jej veľkom záujme o každého z nás. Áno, Matke Božej veľmi záleží na našej spáse.
V Prešove asi pred 10. rokmi ma navštívili veriaci z pútnického miesta Kevelár, z Nemecka. Bol to zaujímavý rozhovor. Veriacich bez viery v Eucharistiu aj bez viery v pokánie...
Keďže títo ľudia stratili to podstatné zo svojej katolíckej viery, vytvorili si bôžikov a to na verejnom cintoríne, kde chodia každý deň, čistiť náhrobné tabule a starať sa, aby tam fungovali jazierka so žabkami, vodopády a s umelými vtáčikmi, atď., aby hroby ich príbuzných boli tie najkrajšie, hoci najgýčovitejšie. Prestali veriť v živého Ježiša Krista v Eucharistii, prestali žiť duchovne, ale začali slúžiť tým bôžikom na cintoríne...
Pápež Benedikt XVI. ešte v roku 2012 pri spomienke na zomrelých kardináloch položil rečnícku otázku: "Ako my kresťania odpovedáme na otázku smrti?" A hneď ponúkol túto odpoveď: "Na otázku smrti odpovedáme vierou v Boha, pohľadom pevnej nádeje, ktorá je zakorenená v smrti a zmŕtvychvstaní Ježiša Krista. Smrť nás otvára životu, tomu večnému životu, kde večnosť nie je akýmsi duplikátom súčasného času, ale niečím úplne novým. Viera nám hovorí, že skutočná nesmrteľnosť, po akej túžime, nie je iba predstavou, akýmsi konceptom, ale realizáciou plného spoločenstva so živým Bohom, spočinutím v jeho rukách, v jeho láske a zjednotení sa v ňom so všetkými bratmi a sestrami, ktorých stvoril a vykúpil, spolu s celým stvorenstvom. Naša nádej teda spočíva v Božej láske, ktorá žiari na Kristovom kríži a dáva v srdci zaznieť Ježišovým slovám adresovaným kajúcemu lotrovi: «Dnes budeš so mnou v raji» (Lk 23,43). Je to život, ktorý dosiahol svoje naplnenie; život v Bohu." Aké nádherné vyznanie viery nezabudnuteľného pápeža Benedikta XVI.
V Ríme na prednáškach často páter Špidlík, neskorší kardinál, ktorý veľmi rád žartoval nám hovoril: "Viete, ja sa chcem dožiť 90.ky." A keď sme ako študenti veľmi dobiedzali, aby nám povedal prečo tak túži dožiť sa deväťdesiatky, odpovedal nám: "No viete, preto, lebo po 90.tke už veľmi málo ľudí zomiera."
A náš velikán Mons. o. Jozef Toth z Košíc, po svojej deväťdesiatke povedal: "Človek je tak dômyselne stvorený, že jeho jediným zmyslom života je Boh. A hoci mnohí ľudia sa odvracajú od Pána Boha, predsa ich životy smerujú iba k Bohu, nemôžu smerovať nikám inam, lebo iba v Bohu je zmysel ľudského života. A tak existujú dve cesty k Bohu: jedná priama – vierou, tá vedie k večnému šťastiu a tá druhá nepriama – neverou, ktorá žiaľ vedie k večnému zatrateniu.
V duchu tejto nádeje sme sa tu dnes stretli, aby sme si pripomenuli ročnicu od smrti Vášho otca biskupa Ladislava Hučka. On opustil naše ľudské spoločenstvo, zanechal svojich kňazov, veriacich, príbuzných a zamenil ho s iným Božím spoločenstvom, so spoločenstvom tých, ktorí už oslavujú Pána Boha v nebi. Veríme, že mu Pán Boh už dožičil milosť naveky Ho oslavovať v Otcovom Dome v nebi.
Teda vďaka otcovi biskupovi Ladislavovi sme sa dnes mohli tu vo Vašej katedrále stretnúť, spoločne sa za neho modliť a zamyslieť sa aj nad svojou smrťou, a zistiť, či sme skutočne pripravení na tuto výmenu nášho spoločenstva ľudského, pozemského za spoločenstvo večné, na druhom brehu večného života?
Ak aktuálne žijeme v milosti Božej, tak sme pripravení, ale ak sme v stave ťažkého hriechu, čím skôr to treba vyriešiť vo sviatosti pokánia, aby sme boli pripravení.
Zarecitujem dva hlboké myšlienky z Analov mystiky:
Prvá: Myslite častejšie na nebo, pretože je to Váš zajtrajší príbytok.
Druhá: Najkrajší deň života je deň smrti, čo znamená opustiť svoj pozemský dom, aby sa naša duša spojila so Ženíchom, aby ju Ženích objal vo svojom náručí.
Drahý otec biskup Ladislav, Ty už máš osobnú skúsenosť so smrťou a s tým, čo nasleduje po nej. Nás všetkých to ešte len čaká, no veríme, ako si veril Ty, že smrť je iba prechod z pozemského do večného života. Preto sa prihováraj za nás, aby náš prechod cez bránu smrti bol pre nás všetkých šťastný a voviedol nás do radosti nášho Pána. Amen.